čarodejnictvo v krestanskej europe
Vzťah k čarodejníctvu v stredovekej Európe úzko súvisel s postojom cirkvi. Čarodejníctvo dostalo iný význam - akékoľvek praktizovanie mágie, kúziel a kontakt s okultnými silami je považovaný za zlý. Z tohto pohľadu potom ustupuje rozdiel medzi čarodejníctvom, mágiou a kúzlením, a obsahuje aj predchádzajúce pohanské praktiky, voči ktorým sa cirkev ohradzovala. Hodnotenie čarodejníctva sa v rôznych obdobiach pohybovalo medzi dvoma odmietavými stanoviskami:
- Čarodejníctvo je klam a povera, viera v čarodejníctvo je nekresťanská.
- Čarodejníctvo je nebezpečné zlo, proti ktorému je potrebné bojovať.
Cirkevní Otcovia zastávajú názor, že čarodejníctvo je klamom a podvodom, a že meno Ježiša Krista je spoľahlivou obranou proti akémukoľvek čarodejníctvu. Cirkev v staroveku čarodejníctvo odmietala skôr z prvého hľadiska.
V 8. storočí odmietal čarodejníctvo pri svojej misii v Nemecku svätý Bonifác ako nekresťanské. Karol Veľký vyhlásil upaľovanie domnelých čarodejníc za pohanský zvyk a nariadil trestať ich smrťou. Roku 820 lyonský biskup spolu s ďalšími predstaviteľmi cirkvi odmietli presvedčenie, že čarodejnice môžu spôsobovať zlé počasie, lietať alebo meniť tvar.
V nasledujúcich storočiach sa však viera v čarodejníctvo znova začala šíriť. Čarodejníctvo začalo byť spojované v súvislosti s rozmachom dualizmu s protibožskými silami, konkrétnejšie so Satanom. Myšlienkový základ pre niektoré predstavy o čarodejníctve poskytla scholastická filozofia a teológia, v ktorých rámci sa rozvíjala okrem iného angelologia a démonologia. Napríklad Tomáš Akvinský vo svojom diele Summa theologiae dosvedčuje existenciu čarodejníctva v 13. storočí a konkrétne o údajnej praxi telesného kontaktu s démonmi.
Postupne prevládol názor, že čarodejníctvo je spojené so službou diabolským silám, posadnutosťou diablom, herézou a odmietaním Boha. Cirkev sa obrátile k druhému stanovisku, a čarodejníctvo sa dostalo do záujmu inkvizície.
V dobe neskorého stredoveku, v 15. storočí, vzniká špecifická západná kresťanská povera v čarodejníctvo; kresťanský Východ fenomén čarodejníctva spojený so zmluvou s temnými silami či diablom nepozná. Obraz takejto čarodejnice predstavuje zmes rôznych predstáv, prevzatých zo starších obrazov, medzi ktoré patrí zmluva s diablom, škodiaca mágia, stretnutia čarodejníc, škodlivé kúzla vyvolávajúce nepriazeň počasia, choroby a smrť ľudí či zvierat, ovládanie ľudi, lietanie a podobne. Čarodejnice a čarodeji sú identifikovaní ako kňažky a kňazi (služobníci) Satana, predpokladá sa, že mu slúžia na „čiernych omšiach“ a podobne, a magické sily sú odmenou za túto službu. Z toho vyplýva tiež ich domnelá spojitosť s posadnutosťou, nadľudskými schopnosťami, ktoré vďaka démonom čarodejnica nadobúda, pohlavným stykom s démonmi atď. Utriedenou syntézou týchto predstáv je slávna kniha Malleus maleficarum (Kladivo na čarodejnice, 1487), ktorá sa napriek odmietnutiu knihy cirkvou stala veľmi populárnou a podnecovala predstavy o čarodejniciach niekoľko storočí. Čarodejníctvo tiež bolo vďaka tejto knihe stále viac stotožňované so svetom žien.
HONY NA ČARODEJNICE:
Od neskorého stredoveku až do 18. storočia tak v Európe dochádza k silnému boju proti čarodejníctvu, ktorý prerástol do takzvaných čarodejníckych procesov. Trest za čarodejníctvo bol väčšinou smrť, trest smrti bol vykonávaný na základe miestnych pomerov, väčšinou šlo o smrť určenú kacírom (upaľovanie, kameňovanie). Najväčšie prenasledovanie čarodejníc nastalo v Európe v 17. storočí, s nástupom osvietenstva prenasledovanie čarodejnic ustalo (k poslední poprave došlo roku 1792 vo Švajčiarsku).
nevina
(jessie, 19. 1. 2010 15:07)